Mária: V roku 1968 sa všetci, dokonca aj komunisti pýtali: „Prečo nás napadli?‟  Všetci v práci vrátane riaditeľa boli šokovaní. Po invázii ale musel ísť každý na previerky a tam povedať, že príchod ruskej armády bol potrebný. Ja som tam tiež musela ísť, ale brala som to len ako vtip. Nebála som sa. Povedala som im svoj názor, a síce že nesúhlasím s inváziou. Povedali mi, že by som mala viac čítať dennú tlač, pretože nie som dostatočne informovaná. Mali sme vieru v Boha, a tak sme mali všetko, čo sme potrebovali. Ale mnoho katolíkov a veľa kňazov trpelo a bolo vo väzení kvôli svojej viere.

Ondrej: Za komunizmu som bol považovaný za nepohodlného občana. Režim chcel zlikvidovať vieru a založiť vlastné náboženstvo založené na komunizme. Tých, čo odporovali, chceli zmeniť a, samozrejme, ľudí, čo s nimi nesúhlasili a čo sa odmietli prispôsobiť, tak tých a ich rodiny pomleli ako obilie na múku. Stalo sa to mnohým ľuďom. Nebol som jediný, kto mal problémy kvôli viere v Boha a kvôli tomu, že som chodil do kostola. Nebol som nikto výnimočný. Mnoho ľudí, vrátane môjho brata, išlo do väzenia kvôli náboženstvu, ale napriek tomu som nikdy nezmenil svoje presvedčenie.

Narodil som sa v roku 1938, keď bola v Československu demokratický režim, a teda som súčasťou generácie, ktorá zažila fašistický slovenský štát, neskôr komunizmus a teraz znova demokraciu. Zažil som teda mnoho rôznych období a videl veľa vecí, ktoré sa udiali ľuďom pod vplyvom režimu.

Teraz môžeme slobodne chodiť do kostola a vyjadriť svoju vieru. Akurát dnes som bol v kostole, kde slúžil omšu slovenský kňaz, ktorý žije v New Yorku. Takže my katolíci sme nielenže teraz slobodní, ale zároveň sme súčasťou cirkvi vo svete.