Anna: V päťdesiatych rokoch, v prvej dekáde socializmu, bol život naozaj ťažký. Ľudia nemali dostatok potravín.

Jozef: Keď začal socializmus, každá rodina, ktorá mala pole alebo hoci aj záhradu, musela odviesť štátu časť svojej zeleniny, mlieka, mäsa, vajíčok a vôbec všetkého, čo dopestovali. Takže museli mať toho dosť, aby mohli niečo jesť, niečo predať a niečo dať na kontingent. Pri tomto systéme niektorí ľudia nemali dosť jedla. Tento systém trval až do roku 1968.

Anna: V roku 1958 nám zaviedli elektriku a začiatkom šesťdesiatych rokov tu začalo byť lepšie, pretože tu postavili továreň Tesla. V továrni pracovali väčšinou ženy. Komunizmus nebol zlý, roboty bolo dosť, len náboženstvo podceňovali. Ale my sme si ho nedali.

Jozef: Muži išli väčšinou za robotou na Ostravsko, kde pracovali v uhoľných baniach. Chodili na týždňovky. Vtedy sa ešte robili soboty. Domov prišli v sobotu večer a v nedeľu večer alebo v pondelok ráno už išli späť na Ostravu, takže s rodinami boli strašne málo. Ja nie, ja som pracoval tu v lese ako drevorubač. Nikdy by som nemohol byť vedúci, pretože som nebol v strane. Prvé auto som si kúpil, keď som mal štyridsaťpäť rokov. Teraz je auto v každej rodine.

Anna: V tom komunizme bolo zdravotníctvo asi lepšie ako teraz. Dnes je treba za všetko platiť. Je to zlé pre dôchodcov. Keď máte aj iné výdavky, zdravotná starostlivosť je príliš drahá.

Jozef: Niektoré veci sú teraz lepšie a niektoré veci boli lepšie za socializmu. Vtedy bola bieda a nebolo čo jesť. Podpora žiadna nebola. Pre tých, ktorí sú chudobní, je to teraz zlé. Vtedy ľudia museli mať prácu a miesto na bývanie.

Anna: Keď bola u nás príbuzná z Ameriky, tak nám povedala, že v Amerike tam aj podporu dostanú, keď nerobia. A my sme si nevedeli predstaviť, ako môžu nerobiť a peniaze dostať, a teraz to prišlo aj k nám. Ale nechcem, aby sa komunizmus vrátil. Po revolúcii sme sa radovali, že bude lepšie. A naozaj sa nemáme zle.

Tento rozhovor sa uskutočnil v slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Janeil Engelstad