PhDr. Eva Salnerová, AnalytičkaPoradkyňa a umelecká prekladateľka

Pred rokom 1989 som žila dvojakým životom, pretože som musela hovoriť iné veci v práci a na verejnosti, ako by som povedala doma alebo medzi blízkymi priateľmi. Žila som v istom type paranoje. A po revolúcii som zrazu zistila, že sa môžem otvorene rozprávať s ľuďmi, ale najprv som musela zmeniť moje mentálne nastavenie. Nemohla som hneď od začiatku vychutnávať túto novú slobodu, pretože som nemala zručnosť rozprávať otvorene.

V roku 1990 som sa mala možnosť zúčastniť sa na výmennom programe medzi Britskou akadémiou vied a Slovenskou akadémiou vied. Moja rodina zostala na Slovensku a ja som išla na mesiac do Londýna na štúdijný pobyt robiť výskum, kde som sa konečne mohla aj  a slobodne sa stretnúť s mojim bratom, ktorý emigroval do Veľkej Británie v roku 1969. Boloo to pre mňa ako zázrak, neuveriteľné.... Po prvý krát v mojom živote, mala som vtedy tridsaťdeväť rokov, som sa mohla sama rozhodnúť, čo budem robiť so svojím časom, čo bude predmetom môjojeho výskumu a ako si zorganizujem život. Bola to ako keby odmena za minulosť. Cítila som sa naozaj slobodná a zbavená všetkých tých komunistických bremien. Takže revolúcia mi nepriniesla iba politickú slobodu, ale aj osobnú slobodu.

V Anglicku som zistila, aká som bola uzatvorená. Raz, keď som išla vlakom, som stretla muža, ktorý sa ma opýtal odkiaľ pochádzam, čo robím. z kade som. Povedala som mu, že som z Československa  a on reagoval taktomi povedal: „Myslel som si, pretože si dávate te bola veľmi opatrná pozor na to, čo poviete a aké slová vyberiete.použijete.‟

Mal pravdu. Bola som tam- v Anglicku a ešte stále som si dávala pozor na to, čo hovorím. Strach sa len tak nestratil. Súčasťou mojej osobnosti (formovanej počas komunizmu)Byť uzatvorený bolo niečo, čo bolo mojou súčasťoubolo dávať si pozor na to, čo hovorím na verejnosti.

Po revolúcii som tiež mohla slobodne povedať, že som židovka. Mnohým Ppriateľom, ktorých som poznala pred revolúciou, som to nepovedala, pretože sa o tom jednoducho nehovorilo. Po roku 1989 som sa musela naučiť mať sebadôveru a byť schopná povedať ľuďom, že som židovka. Trvalo mi to vyše desať rokov, kým som sa pri tom začala cítiť pohodlne a byť hrdá na to, čo som.

Pre mňa je veľmi dôležité byť schopná slobodne povedať, čo si o veciach myslím. Ak sa ma niekto na ulici niečo opýta, tak mu poviem svoj názor, čo by som pred revolúciou neurobila. Taktiež môžem otvorene písať ľuďom bez toho, aby som mala strach, že moje listy budú kontrolované.

Toto sú hodnotyje to, ktoré súčo pre mňa symbolom znamená žiťživota v demokratickej krajine. Sloboda slova a presvedčenia nie je len nejaký formálny pojem, ale je to hodnota, ktorá je veľmi osobná a veľmi dôležitá.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine

Foto: Magda Stanová