Pred ruskou inváziou v roku 1968 tu bol pocit slobody. Život sa stával jednoduchším, slobodnejším. Keď prišli Rusi, tak nám zničili naše sny. Nádej, ktorú nám dala Pražská jar, nám zobrali. Mnoho ľudí bolo zabitých. Báli sme sa, že prídeme o naše životy. 

V sedemdesiatych a osemdesiatych rokoch som mala veľa práce. Bola som rada, že môžem navrhovať budovy a interiéry kúpeľov. V mojej práci som pociťovala do istej miery slobodu. Kreatívnu slobodu. Mojou inšpiráciou bola príroda a jej organické tvary. Toto obdobie socialistickej architektúry bolo menej schematicke ako to v päťdesiatych a šesťdesiatych rokoch. Začala som navrhovať budovy aj mimo Československa, v Belehrade a v Japonsku.

                                                                Fotos: Martina Martinčeka

Tajná polícia mi navrhovala, aby som sa stala informátorom na mojom pracovisku. Povedala som nie, a kvôli tomu som sa stala oficiálne nevhodná pre niektoré typy prác a cestovanie. To zničilo môj život. Zobrali mi pas a už som nemohla služobne cestovať mimo Československa. Cítila som sa, ako keby som bola vo väzení. Teraz cestovať môžem, ale nemám na to peniaze. To je iný typ väzenia. 

Bratislava sa od revolúcie zmenila. Bolo tu postavených veľa nových budov, ktoré vyzerajú všetky rovnako. Chýba tu inšpirácia. Developerom nezáleží na tom, či budovy pridajú do mesta krásu.  Pri moci sú viac-menej tí istí ľudia. Hovoria, že sú demokrati, ale sú to tí istí komunisti ako predtým. Teraz sa starajú len o peniaze. Odkedy sa skončila revolúcia, ľuďom záleží na peniazoch, veľkých domoch a drahých autách. Teraz už len učím a niekedy robím umenie. Nachádzam šťastie vo vytváraní umenia, v mojej dcére a v prechádzkach prírodou. 

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine a slovenčine s pomocou prekladateľa 

Foto: Janeil Engelstad