Peter Kalmus, umelec
2019Politická situácia od roku 2009 sa spolu s nárastom nacionalizmu zhoršila vo všetkých Vyšehradskych krajinách. Samozrejme, nielen vo V4, ale aj v rôznych krajinách celej EÚ a vo svete. V roku 2009 nikoho nenapadlo, že sa dostaneme do situácie, keď bude novinárzabitý kvôli spôsobu investigatívnej práce, ktorú robil. Vo februári 2018, slovenský investigatívny novinár Ján Kuciak a jeho partnerka Martina Kušnírová boli zavraždení vo svojom dome vo Veľkej Mači, 40 km východne od hlavného mesta Slovenska, Bratislavy. Je to ako Shakespearovská dráma. Z môjho pohľadu to bola obeta, pretože ľuďom ukázala, aká veľká bola katastrofa, v ktorej žijú a ako sú politici a mafia prepojení. Svojím spôsobom vražda ľudí prebudila a na mnohých protestoch po celom Slovensku sa vyžadovala zmena.
Vďaka tomu sme na Slovensku v nedávnych prezidentských voľbách dosiahli pozitívny výsledok- zvolením Zuzany Čaputovej, environmentalistky a progresívnej političky. Pozitívne boli aj výsledky volieb do samospráv a voľby do Európskeho parlamentu. Takže existuje určitá nádej do budúcnosti.
Každý deň pokračujem v mojej práci a momentálne robím pamätníky pre Jána Kuciaka a Martina Kušírovú. Jeden z dokončených pamätníkov je v Košiciach. Ostatné pamätníky budú umiestnené v rôznych mestách a dedinách po celej krajine. V roku 2009 som pracoval na pamätníku obetiam holokaustu, ktorý je dnes umiestnený v jednej z najväčších a najkrajších synagóg v strednej Európe, nachádzajúcej sa na juhu stredného Slovenska. Nebol som si istý, ako bude dielo vyzerať v priestore, aby sa nestratilo v tej kráse a vznešenosti, ale inštalácia je presne tam, kde by mala byť, pretože vytvára silné emócie a sprostredkúva tragédiu holokaustu.
Peter Kalmus, Pamätník Ján Kuciak a Martina Kušírová, kombinované médiá, 2019, Košice, Slovensko
Takže aj dnes tvorím pamätníky. Keby som mal možnosť, robil by som umenie, ktoré nie je tak politické, ale súčasná politická situácia vo svete, či už je to v strednej Európe, alebo v Sýrii alebo na iných miestach, je veľmi znepokojujúca. A moja tvorivosť si vyžaduje čas a energiu, a môj tvorivý proces musí byť nejakým spôsobom zameraný na tieto problémy.
Teraz, keď sa blížime k 30. výročiu pádu Berlínskeho múru, píšem niekoľko textov o tom čase, aké to bolo žiť v bývalom režime a v disente. Ako čas beží, je dôležité si pamätať, že koniec socializmu bol spôsobený radom udalostí vo všetkých krajinách východného bloku, a nie ako niečo, čo sa stalo zo dňa na deň.
2009
Umenie a život by mali byť v symbióze. Sloboda, umenie a láska sú najdôležitejšie hodnoty. Ak nemáte možnosť sa navonok slobodne prejavovať, tak nemáte úplnú slobodu.
Keď som oznámil mojej mame, že túžim byť umelcom, spýtala sa ma: „A akým typom umelca chceš byť? Nevieš kresliť, nemáš hudobný sluch a nevieš ani písať.‟ V tom čase som len intuitívne tušil, že tvoriť umenie je spôsob myslenia.
Koncom šesťdesiatych rokov organizoval Ivan “Magor” Jirous, teoretik umenia, básnik a spisovateľ (líder skupiny Plastic People of the Universe) stretnutia o hudbe a umení. Dozvedel som sa o Warholovi, Calderovi a Nikki de Saint Phalle. Keďže som videl tieto práce ako teenager, veľa to vo mne zmenilo. Všetko sa mi zdalo možné.
Potom sa všetko zastavilo. Roky 1970 – 1989 boli ako soft-koncentračný tábor. Nemohol som prezentovať svoje umenie, pretože som nebol a nechcel byť režimom uznaný za oficiálneho umelca. A tak som vystriedal množstvo zamestnaní a vytváral som aj mail art (neoficiálni umelci mohli poslať svoje práce do niektorých krajín ako USA, Argentína, Kanada…). Keď som pracoval na železnici bolo pre mňa jednoduché cestovať do Prahy, kde bol oveľa silnejší underground ako v mojom regióne. V Prahe bolo ľahšie sa slobodnejšie prejavovať.
Peter Kalmus, Prvý živý sväty / The First Living Saint, performance, 2003
V tom čase som tiež urobil niekoľko neohlásených performance vo verejnom priestore. Keď zabili Johna Lennona, urobil som happening na Hlavnej ulici (vtedy Leninovej ulici). Zdokumentoval som to a poslal na výstavu do Calgary, kde o tom publikovali niečo v novinách. Keď som po páde železnej opony mal konečne prístup k informáciám, zistil som, že Lennon údajne podporoval IRA. A tak som prestal robiť umenie na jeho počesť.
My disidenti a umelci sme verili, že môžme prispieť k zmene sveta. Teraz ale viem, že takmer všetko je o peniazoch a moci. Už nemám ilúzie a ideály o tom, čo je pravicové a čo je ľavicové. Úprimne povedané, tomuto svetu nerozumiem. Žiť iba pre peniaze a moc? Prečo?
Ale aj tak uprednostňujem žiť v tejto demokratickej džungli ako v socialistickom pracovnom tábore. Možno táto demokracia je to najlepšie, čo človek môže vytvoriť. V mnohých ohľadoch je život v džungli ťažší, ale zároveň je v nej množstvo spôsobov ako žiť, tvoriť a byť slobodný. Druhú polovicu môjho života si úplne vychutnávam. Nie je to ako za boľševizmu, keď som sa ráno zobudil a rozmýšľal som, či toto je ten deň, keď spácham samovraždu. Teraz sa každé ráno zobúdzam do nového dňa, kde žijem podľa svojich predstáv, slobodne tvorím a zabávam sa. Môj život je plný extázy farieb.
Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine
Foto: Oto Hudec