V žurnalizme som začal pracovať niekoľko rokov po revolúcii, keď táto profesia ešte nebola veľmi odlišná od toho, aká bola za socializmu. Teraz je to biznis. Fotografujem viac celebrít a menej bežných ľudí. A takisto tragédie. Vydavatelia chcú čoraz viac a viac tragédií.

Predtým ľudia pokladali za česť byť fotografovaní. Teraz ma celebrity ako aj bežní ľudia považujú za nepriateľa. V demokracii si ľudia myslia, že majú právo sa sťažovať na verejnosti a dávať príkazy. Ak robia nejakú láskavosť, myslia si, že by mali byť za to zaplatení. Bežní ľudia vidia v televízii, ako sa chovajú slávni ľudia, keď vstúpia fotografi. Vidia, že ich vytláčajú, a tak si myslia, že môžu robiť to isté.

Príchod revolúcie ma prekvapil. Bol som komerčný fotograf a v sobotu 18. novembra som mal fotiť šesť či sedem svadieb. Medzi svadbami som mal dvojhodinovú pauzu, a tak som išiel domov a zapol som si rádio. Informovali tam o revolúcii, čo ma zaskočilo. Kvôli cenzúre dali túto informáciu do košického vysielania až na druhý deň po tom, ako revolúcia začala. Ale mojou úlohou bolo fotiť svadby, a tak som vypol rádio a išiel znovu pracovať.

Vedel som o tom, že padol Berlínsky múr. Bral som to ako fakt, ale až po revolúcii som naozaj pochopil, čo to znamená. Môj otec bol učiteľ ruštiny, a keď sem v roku 1968 vtrhli Rusi, prekladal protiokupačné plagáty zo slovenčiny do ruštiny. Chcel, aby si ich mohli prečítať aj ruskí vojaci, aby pochopili, že to, čo robia, nie je správne a aby išli domov. Kvôli tomu, že môj otec urobil toto, som si nemohol vybrať, na ktorú školu pôjdem. Bral som to tak, ako to je, a išiel som robiť niečo iné.

Až po revolúcii som si mohol vybrať akým typom fotografa by som chcel byť. Vtedy som pochopil význam slobody. Ak by revolúcia bola na mne, tak by sa nestala. Ale som rád, že sa stala.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine a slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Janeil Engelstad