Vždy som sa správal ako minister kultúry. Organizoval som kultúru a chvíľu som bol aj oficiálnym ministrom kultúry.

Pri podpore kultúry a umenia som sa ako minister kultúry snažil presadiť ústavný princíp v troch základnych oblastiach. Hovoril som o ústavnom práve občana na kultúru, o ochrane kultúrneho dedičstva a pamiatok a o podpore umenia. Prvý bod – ústavné právo na kultúru a umenie – vychádza z umožnenia každému občanovi, poviem to tak tvrdo, konzumovať to umenie, ktoré pokladá za dôležité. Umožniť mu, že keď je kniha drahá, aby sa k nej mohol dostať iným spôsobom, napríklad cez knižnicu. Ak sa chce prejaviť tvorivo, tak mal by mať možnosť sa realizovať v nejakých tvorivých krúžkoch alebo ochotníckych divadelných súboroch.

Ochrana kultúrneho dedičstva je ochrana už verifikovaných pamiatok, ktoré každý berie ako pamiatky, ktoré treba ich chrániť. Ale čo sa týka podpory umenia, tak tam som razil tézu, že nie všetko, čo sa tvorí, je umenie. Tam som tvrdil, že treba podporovať len tých najlepších. Umelecká obec by chcela zákon na ochranu umelcov. Tak som sa ich pýtal, prečo by nemal byť zákon aj na ochranu lekárov alebo obuvníkov. Tí sú tiež dôležití. Priemerný lekár sa môže vždy stať dobrým obvodným lekárom. Ale načo je komu priemerný umelec. Nech sa živí niečím iným.

Umelci, ktorí v minulom režime tvorili socialistický realizmus, mali postulát, že sú niečo viac ako ostatná spoločnosť. Svojou tvorbou ospevovali komunistickú stranu a nadobudli pocit, že sú výnimoční. 

Keďže to bol ateistický režim, títo oficiálni umelci boli ako šamani alebo mágovia, ktorí okiadzali boľševika, a tak vznikla tá ich pýcha. Ich umenie bolo zlé, ale spoločensky patrili k absolútnej špičke. Lepšie sa tu nikto nemal. Takže bolo na mne ako ministrovi kultúry, aby som oslobodil týchto umelcov od pocitu, že sú najdôležitejšími ľuďmi v spoločnosti, a ukázal im, že aj umelci, ktorí majú nižší sociálny status, robia dobré umenie. To bola zmena, ktorá sa stala po revolúcii.

Dúfal som, že zmena prinesie duchovné hodnoty. Nedeje sa tak, lebo ľudia sú veľmi pohodlní a majú zlý vkus. Ako keby trendovosť začala víťaziť nad zmyslom a obsahom. Ale to už nie je len náš problém, to je problém aj v širšiom svetovom meradle. Je to aj dôsledok toho, že kvalita medziľudskej komunikácie sa mení na kvantitu a ľudia nevedia rozlíšiť z toho kvanta informácií, ktoré sú tie dôležité. A je to aj chyba učiteľov, lebo ani oni to už pomaly nevedia rozlíšiť. A teraz nemám na mysli len učiteľov v škole, ale aj elitu národa.

Nemyslím si však, že by sa kvalita úplne stratila. Len nikto o nej nevie, nie je dominantná. Náš verejný sektor je zaplnený strašne veľkým množstvom nepodstatného balastu. Ak predtým bola motiváciou ľudskej tvorivosti a ľudského konania nejaká vyššia méta, trebárs aj nádej, tak marketing spôsobil, že sa tou motiváciou stáva závislosť. Závislosť na móde, na trendoch, na autách, na pekných babách, peniazoch a na čomkoľvek inom vrátane heroínu. Ja to volám glutasolová generácia. Glutasol je to, čo sa dáva do slaných tyčiniek. Kým dojete jednu, už chcete druhú.

Keď porovnávam ten komunistický režim so súčasným, tak je to ako porovnávať život v zoologickej záhrade so životom zvierat vo voľnej prírode. Problém nastane, keď vypustíte všetky tie zvieratá do voľnej prírody. Môžu sa zblázniť, lebo nevedia, čo so sebou. To sa udialo u nás. Mnohí chcú, aby ich naďalej niekto kŕmil. Nevedia sa sami o seba postarať.

Tento rozhovor sa uskutočnil v slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Mariana Ribeiro