2019

V uplynulom desaťročí bola oblasť životného prostredia v rozhodujúcej miere ovplyvnená pôsobením jednej politickej strany: vládnuceho Smeru-SD. V spolupráci s rôznymi mafiami a tzv. developermi Smer-SD ovplyvňoval životné prostredie prevažne negatívne. Prispelo to k deštrukcii lesov, nárastu znečistenia vôd, degradácii pôd i k devastácii národných parkov. Nezáujem až negatívny vzťah k prírode mal jedinú výnimku, kedy sa menil na pozitívny: ak išlo o prírodné zdroje, ktoré sa dali výhodne speňažiť.

V posledných dvoch rokoch došlo k miernemu zlepšeniu: týka sa to oblasti odpadového hospodárstva ako aj rozhodnutia prestať do roku 2023 dotovať ťažbu nekvalitného hnedého uhlia, či prihlásenia sa Slovenskej republiky k záväzku uhlíkovej neutrality do r. 2050,  ktorý presadzuje EÚ/EK.

Moja aktivita v priebehu uplynulej dekády – vrátanej mojej pozície nezávislého poslanca slovenského parlamentu v r. 2012 – 2016: väčšiu časť z toho vo funkciu predsedu jeho environmentálne výboru – bola značne diverzifikovaná. Ako opozičný poslanec som nemal veľa možností  participovať na rozhodovacích procesoch. Napriek tejto skutočnosti, som – či už samostatne, alebo spolu so svojimi kolegami – vypracoval a predložil niekoľko desiatok návrhov zákonov. Navyše, na pôde parlamentu som zorganizoval v priebehu jediného volebného okolo 40 konferencií, seminárov, diskusných fór, híringov, výstav, či premietaní ekofilmov a členom vlády som adresoval bezmála 130 interpelácií.

Pred necelými piatimi rokmi som inicioval vznik neformálneho združenia environmentalistov s názvom Slovenský ochranársky snem. Súčasná prezidentka SR, Zuzana Čaputová, je taktiež jednou zo zakladajúcich členiek tohto združenia.    Zároveň som pokračoval v publikovaní článkov a kníh a bol aktívny vo vystupovaní v prospech životného prostredia v rôznych oblastiach.

Mladá generácia je skutočne jediným zdrojom optimizmu. Aktivity ako Piatky pre budúcnosť (Fridays for Future), kde školská mládež demonštruje v uliciach a na námestiach s cieľom upriamiť pozornosť na problém klimatickej zmeny, či aktivity Greenpeace a podobných organizácií, sú inšpiratívne. Som rád, že tak veľa mladých ľudí je stále viac aktívnych a že vytvárajú reálny verejný tlak na zmenu.

 Moja skúsenosť s dobrovoľníctvom je v porovnaní so situáciou spred 10 rokov lepšia. Nová generácia je aktívna (vrátane oboch mojich synov). Na druhej strane slovenské univerzity sú, podľa môjho názoru, v tejto oblasti nie dosť aktívne. Ale napr. masmédiá problematiku klímy a celkovo životného prostredia reflektujú viac, ako pred 10 rokmi. K čomu sa významnou mierou pripája aj pôsobenie moderných sociálnych sietí. 

Ale celkovo nie som veľkým optimistom, čo sa týka budúcnosti. Veľkú väčšinu decízorov na Slovensku stále ešte reprezentujú environmentálni ignoranti a väčšina populácie inklinuje ku konzumu a k rýdzo materialistickému životnému štýlu, čo má veľmi negatívny vplyv na prírodu a životné prostredie. 

  

2009 

Pred Nežnou revolúciou tu nebol žiaden oficiálny systém, ktorý by chránil životné prostredie. Boli tu síce nejaké zákony o ochrane životného prostredia, a boli tu dokonca aj dobré zákony, napríklad na ochranu vody, ale existoval tu systém výnimiek. Každý znečisťovateľ mohol požiadať o výnimku a aj ju dostať. 

Ochranárske hnutie bolo otvorené pre každého. Mali sme v našej skupine pokrokových komunistov, disidentov, a ľudí všetkých denominácií. Naša skupina, Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, pracovala na zvyšovaní záujmu verejnosti o kultúrne a prírodné hodnoty.

Vydávali sme časopis Ochranca prírody. Vychádzal v malom náklade, iba 2000 kusov, ale bolo to dosť na to, aby sme informovali ľudí o našich myšlienkach a aktivitách. Ďalší okruh našich aktivít bol spojený s výstavbou vodného diela Gabčíkovo–Nagymaros. Postupne sme kontaktovali aktivistov z Rakúska, Maďarska a Českej Republiky. Nakoniec sme v roku 1988 pripravili petíciu na ochranu územia, kde sa mala stavať priehrada, ktorú podpísalo desaťtisíc ľudí z celej višegrádskej oblasti. Chceli sme vytvoriť medzinárodný park medzi Viedňou, Bratislavou a Budapešťou. Čiastočne sme uspeli, keďže polovica lesa v oblasti okolo výstavby začala byť chránená. Uspeli sme aj preto, lebo maďarská vláda sa odmietla zúčastniť výstavby.

Našou najznámejšou aktivitou bola kniha Bratislava/nahlas. Obsahovala tristo odporúčaní o tom ako zlepšiť prírodné a sociálne prostredie, historické aspekty mesta, kultúrne a historické hodnoty, problémy s dopravou a výstavbou a vzťahy medzi týmito oblasťami. Nebola to iba kritika systému, ale aj konštruktívny príspevok ku diskusii o budúcnosti Bratislavy. Vláda to pochopila iba ako kritiku a reagovala na to typicky ako na niečo, čo videla ako politickú opozíciu. Začala sa veľká kampaň v komunistických médiách, kde sa argumentovalo dogmaticky proti našim odporúčaniam. Našu knihu poslali do mnohých vedeckých inštitúcií so žiadosťou, aby v nej našli chyby a napísali nejaký kritický posudok. Podľa toho, čo viem, nikto z vedeckej komunity na nás nepovedal nič negatívne. Takisto sa nám dostala podpora od bežných ľudí, ktorím sme raz pomáhali chrániť ich historické drevené domčeky pred zničením. Títo napísali otvoreny list vláde s vyjadrením, že nie sme nepriatelia, ale dobrí ľudia. Zakázali nám chodiť do zahraničia a mali sme problémy s tajnou políciou ďalšie dva roky, až do revolúcie.

Bolo to pre nás veľmi vzrušujúce obdobie. Na jednej strane si nás pozývala tajná polícia a boli sme pod tlakom režimu, ale na druhej strane sme boli sebaistí a mali sme solidaritu iných. Robili sme pozitívnu zmenu, ktorá sa teraz ťažko hľadá v našej spoločnosti. Keďže sme boli pod veľmi silným tlakom režimu, mali sme dilemu, či obmedziť naše aktivity a byť tichší a pasívnejší, alebo práve naopak, byť aktívnejší a viac otvorení. Vybrali sme si tú druhú možnosť a začali sme zvyšovať intenzitu našich aktivít.

V tom čase bolo nemožné založiť mimovládnu organizáciu, ktorá by bola v opozícii ku režimu. Boli sme jedinou organizáciou na Slovensku, ktorá robila opozičnú prácu. Kvôli tomuto sa nás ľudia z rozličných oblastí – ochrancovia spotrebiteľov, hnutie telesne postihnutých, priaznivci cyklistiky a ďalší zo širokej oblasti sociálneho aktivizmu – pýtali, či ich môžeme zastrešiť. My sme im dali priestor na realizáciu ich nápadov a aktivít. Bola to veľmi jedinečná vec a taktiež zdroj optimizmu pre nás všetkých. Stovky ľudí sa stretávalo a spolupracovalo v rámci našej organizácie. Väčšina ľudí, čo sa podieľala na revolúcii v roku 1989, prichádzala z nášho hnutia.

Po Nežnej revolúcii som strávil dva roky v slovenskom parlamente ako predseda výboru pre životné prostredie. Bola to legislatívna revolúcia v tejto oblasti. Urobili sme tridsať nových zákonov na ochranu životného prostredia.

Zmeny v ochranárskom hnutí boli po revolúcii aj pozitívne aj negatívne. Pozitívne bolo, že vzniklo veľa úžasných mimovládnych organizácií a dnes majú profesionálne vedenie, dobré vybavenie a zručnosť. Negatívnou stránkou je, že je tu oveľa menej dobrovoľníkov a ochoty dávať vlastné peniaze. Väčšina mladých ochrancov prírody na Slovensku verí, že je normálne dostať grant na to, aby robili svoje aktivity. Ďalšou pozitívnou zmenou je, že každý môže cestovať do zahraničia. A to je síce veľmi dobrá vec, ale toto cestovanie do zahraničia súťaží o osobný čas, ktorý by ináč mohol byť použitý na podieľanie sa na lokálnych aktivitách. Možno v budúcnosti príde renesancia dobrovoľníctva, ktoré bude mať novú podobu, pretože v súčasnosti tu existuje predsudok voči dobrovoľníctvu, a síce že je to pozostatok z komunizmu. Možno príde čas, keď sa naskytne kombinácia zručností a veľkej motivácie byť dobrovoľníkom. Toto je optimistická vízia pre budúcnosť slovenského hnutia pre životné prostredie.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine

Foto: Magda Stanová