Pavol Cap, Media Manager pre Šuňavu

Žofia Šebestová, poslankyňa v obecnom zastupiteľstve

Alžbeta Havrančíková, profesionálna lyžiarka, účastníčka Olympijských hier

Mária Kubíková, dôchodkyňa

Zuzana Šefferová, bývalá  mzdová učtovníčka v Poľnohospodárskom družstve Šuňava  

Milan Šeffer, bývalý majster hlavnej stavebnej výroby

(na fotografii aj: Ján Šebest, Zuzana Sedláková, Peter Stano)

Pavol Cap: Keby dedina mohla rozprávať – nemyslím ľudia z dediny, ale dedina ako taká - Šuňava by povedala, že je dobre, že komunistický režim padol. Asi žiadna obec na Slovensku nebola režimom postihnutá tak, ako naša. Preto, lebo sa proti nemu vzbúrila. Bolo to v roku 1950, keď sa už naplno rozvinula komunistická protináboženská politika a zatvárali kňazov. 9. júna, v noci zo soboty na nedeľu, zobudili obyvateľov obce výstrely a výbuchy. Po obci sa pohybovali tmavé postavy so zbraňami v rukách -  Ľudové milície, ako neskôr vysvitlo. Dedinčania sa zhromaždili okolo fary, aby bránili svojho kňaza. Strhla sa bitka. Pušky, sekery a palice spôsobili mnoho zranení na oboch stranách. Milicionári ustúpili, ale o pár dní sa vrátili spolu s vojakmi a policajtmi (asi 750 mužov) a začalo sa zatýkanie.  Bez výberu povyťahovali Šuňavčanov z domov a odvliekli ich do Svitu, kde ich bili a mučili. Po troch dňoch časť zatknutých odviezli do Košíc, časť sa v zúboženom stave vrátila domov. Tieto udalosti na mnoho rokov ovplyvnili celý život, celý rozvoj obce. 

Dedinčania mali veľkú vieru v Boha a to bolo všetko. Nič iného za tým nebolo. Mali takú silnú vieru, že práve v päťdesiatych rokoch ich komunistickí pohlavári chceli pokoriť. Ukážkovo to chceli urobiť pre celý národ. Neviem, že by nejaká iná dedina na Slovensku tak veľmi trpela. Viera prežila. A čím viacej ju chceli potlačiť, tým bola silnejšia.

Zuzana Šefferová: Prvý až piaty ročník základnej školy sme mali tu v Šunave a do ročníkov šesť až deväť sme chodili do Svitu. Chodili tam deti z viacerých dedín. Deti zo Svitu sa neučili o nič lepšie ako my, v ničom nás neprevyšovali, ani inteligenciou, ani vedomosťami, ale učiteľmi boli vyzdvihované. Keď sa nejaký z učiteľov nazlostil, tak všeobecne hovoril, že Šuňavci sú špinaví, že Šuňavci sú všivaví, a pritom nikto z nás nemal vši a nechodil špinavý tak, aby nebol hodný si do tej lavice sadnúť. Deti zo Svitu mohli chodiť na obedy za päťdesiat halierov. My sme tú možnosť nemali. A aj keď mal niekto z nás veľmi dobrý prospech, tak sa nemohol dostať alebo sa len veľmi ťažko dostal, na strednú školu. 

Pavol Cap: Ale aj napriek všetkým ťažkostiam z tejto dediny vyšli šikovní a múdri ľudia.

Alžbeta Havrančíková: Systém v športe bol predtým dobrý. Tréningy a športové náčinie boli zadarmo. Bola som členkou československého národného tímu, a tak som cestovala na Západ na súťaže a na olympijské hry. Od špičkových športovcov však žiadali, aby brali prostriedky na podporu výkonnosti - steroidy. Hovorilo sa tomu špeciálna zdravotná starostlivosť a vyžadoval sa písomný súhlas. Ja som s tým nesúhlasila. Raz sme išli súťažiť do Rakúska.  Pred tým, ako sme  prešli hranice, mi dali podpísať ten papier . Odmietla som. Vysadili ma z autobusu s celou batožinou. Ani som poriadne nevedela, kde som, a musela som sa dostať domov na vlastné náklady.

Pýtali sa ma, či  by som sa nechcela stať členkou komunistickej strany. To by som nikdy nemohla urobiť. Ale ako to odmietnúť – predsa som im nemohla povedať, že by ma mama vyhodila z domu. Tak som im povedala, že sa necítim dosť dobrá, aby som sa stala členkou strany.

Po páde železnej opony sme očakávali, že sa vzťahy medzi športovcami už nebudú deliť podľa toho,  kto je zo socialistického bloku a kto je zo západných krajín, a že medzi nami už nebude také napätie. Ale deje sa to pomaly.

Teraz je systém v našom športe západný. Šport robia deti, ktorých rodičia na to majú. Predtým mohol robiť šport každý. Bolo tak, že sa dali peniaze a dieťa z dediny či z mesta, proste talenty, išli do toho športu. Na západe zase začali viac podporovať mladých športovcov, takže sa to akoby vymenilo.

Milan Šeffer: Nebolo všetko až také zlé, že by bolo treba odsúdiť celý socializmus. Povedal by som, že tri štvrtiny ľudí sa nemalo tak, ako tá štvrtina hore, ale vôbec tým netvrdím, že len špičky sa mali dobre. Mimichodom, ešte nevieme žiť podľa demokracie. 

Žofia Šebestová: Pre udalosti z roku 1950 sa zastavil rozvoj obce. Žiadne investície do školstva či infraštruktúry. Stavebné povolenie na výstavbu rodinného domu dostali len členovia poľnohospodárskeho družstva. Teraz si môže postaviť dom každý, kto má záujem. Nežnou revolúciou začala dedina novú etapu svojho vývoja. Výsledkom je plneorganizovaná základná škola s materskou školou a telocvična, kanalizácia s čističkou odpadových vôd, zrekonštruovaná príjazdová cesta Hŕbky a miestne komunikácie, vybudované športoviská, domy smútku, schválený územný plán a ďalšie projekty na čerpanie financií z fondov Európskej Únie pre zlepšenie života našich občanov.

Tento rozhovor sa uskutočnil v slovenčine s pomocou prekladateľa

Fotos: 1.  1.  A. Jiroušek z knihy, Šuňava,  

             2.  Milan Šeffer. Sediaci zľava doprava, Žofia Šebestová, Alžbeta

                 Havrančíková, Mária Kubíková, Zuzana Šefferová, Janeil Engelstad and

                 Ján Šebest. Stojaci zľava doprava, Peter Stano, Zuzana Sedláková and Pavol 

                 Cap