Jedného augustového rána som sa zobudila veľmi zavčasu asi o šiestej a bola som veľmi prekvapená, lebo bola pustená televízia. Celá naša rodina bola hore. Mala som jedenásť rokov a bola som najmladšia zo štyroch detí. Ktosi mi povedal: „Prišli Rusi“. Nikto okrem mňa nemohol spať celú noc. Strašný hluk sovietskych lietadiel ma nezobudil. Nechápala som veľmi, čo sa deje. Ľudia boli vystresovaní a diskutovali. Ulice boli plné tankov a vojakov. Na kopci boli tanky namierené na mesto. Každý nakupoval jedlo, múku, cukor a chlieb do zásoby. Generácia našich rodičov si ešte dobre pamätala nedostatok z druhej svetovej vojny.  

Koncom šesťdesiatych rokov bol v našich obchodoch nejaký tovar zo západných „kapitalistických“ krajín. Dodnes si pamätám na kečup Heinz. Bol taký dobrý v porovnaní s kečupmi vyrobenými u nás. Po príchode Sovietov bolo všetko, čo zaváňalo západom, zakázané. Západní spisovatelia, filozofovia, politici, ekonómovia boli nebezpeční pre svoje slobodné myšlienky. Predtým ste mohli z času na čas nájsť v knihkupectve nejakú dobrú knihu, ale potom sa stalo všetko nebezpečné. Mladí ľudia počúvali Radio Luxembourg, aby sa dozvedeli o najnovších hudobných hitoch. Ale tak ako u iných staníc ako Slobodná Európa či Volá Londýn bol signál rušený. Vládne organizácie, myslím, že Ministerstvo vnútra – neviem presne, budovalo špeciálne rušiace stanice. Rocková hudba a pop tu boli symbolom slobody. Dlhé vlasy, džínsy, diskotéky znamenali v Západných krajinách protest proti spoločenským konvenciam, ale v Československu a ostatných východoeurópskych krajinách to bol protest proti nedostatku slobody, proti niečomu, čo možno nazvať ideologický diktát.

 

Počas rokov socializmu sa stavali veľké štátne paneláky. V päťdesiatych a potom znova v sedemdesiatych rokoch bol veľký baby-boom. V týchto panelákoch sa narodili celé generácie detí. V mnohých štvrtiach sa tvorili bandy alebo party. Spravidla neboli ozbrojené. Chránili si svoje územie alebo dievčatá a podobne. Zriedkavo vyvíjali aj kriminálnu činnosť.

 

Vláda mala o každom občanovi samostatný záznam nazývaný kádrový profil. Bol to záznam o jeho životopise, politických názoroch, aktivitách alebo problémoch, a tiež obsahoval takéto informácie o jeho rodičoch, starých rodičoch, súrodencoch, a pod. Takže ste boli zodpovední a aj trestaní za protikomunistické politické názory svojho otca, alebo emigráciu brata, a pod. Za také previnenie ste napríklad nemohli študovať, alebo ste nemohli zastávať funkciu vedúceho v zamestnaní, alebo ste sa vôbec nemohli zamestnať. Bola to súčasť všeobecného politického útlaku. Pre človeka bolo najvýhodnejšie, keď rodičia boli robotníci a členmi komunistickej strany, alebo niečo podobné. Tak ste mohli byť kádrovou rezervou so špeciálnymi právami. Moji starí rodičia boli pred druhou svetovou vojnou vzdelaní ľudia s vysokým spoločenským postavením, čo neznamenalo nič dobré pre môj kadrový profil. 

Strednú školu som skončila v roku 1976 a išla som na technickú univerzitu. Nie mnohí chceli študovať techniku, pretože štúdium bolo ťažké, ale technický pokrok bol jedným zo strategických kritérii pre socialistické krajiny. Technické univerzity prijímali oveľa viac študentov než ostatné. Takže nebolo až tak ťažké, aby ma prijali Na druhej strane, ako zatiahnuť marxizmus-leninizmus do matematiky, fyziky a teoretickej elektrotechniky? 

Nikdy nezabudnem na televízne vysielanie z prvých dní novembrovej revolúcie 1989 z Prahy a Bratislavy. Bola som vtedy na materskej dovolenke s mojimi dvoma malinkými bábätkami. Televíziu sme pozerali do štvrtej ráno. Po dvoch hodinách spánku som vstala a začala sa starať o deti. Zo dňa na deň sme mohli v televízii vidieť takých ľudí, o ktorých som dovtedy len počula, ako Václav Havel. Prvýkrát som videla speváka protestsongov Karla Kryla, ktorého pesničky som poznala len z nekvalitných amatérskych nahrávok. Nezabudnuteľné bolo jeho vystúpenie s Karlom Gottom, keď spolu zaspievali československú hymnu z balkóna na Václavskom námestí.

Celé dni a noci boli diskusie v študiách, na námestiach, mnohí zaujímaví prenasledovaní ľudia mohli konečne povedať, čo si myslia, hoci sme stále cítili strach, ako keby sme robili niečo zakázané. Uskutočnilo sa aj prvé vysielanie svätej omše z katedrály Svätého Václava. Celebroval ju český kardinál Tomášek. Počas môjho života sa považovalo chodenie do kostola za zlé. Podľa marxisticko-leninských ideológov sme sa všetci mali stať ateistami.. O kňazoch alebo kostoloch sa nedalo povedať nič pozitívne. Takže to bol zážitok. 

Prichádzala sloboda a žiaden policajt, žiadni Rusi, nikto ju nezastavil! Prežívali sme veľkú eufóriu, vo vzduchu boli zmeny. Myslela som na svoje malé deti. Žijú v inom svete. Nikto nám nemôže vrátiť všetky tie neslobodné roky politickej perzekúcie, ale je veľkou životnou satisfakciou, keď vidím životy mojich detí. 

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine a slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Janeil Engelstad