Oto Hudec, Umelec
2019Tak v Bratislave ako v Košiciach sú verejné priestory, ktoré slúžia ako miesto pre rôzne demonštrácie a hnutia. Ľudia sa na týchto miestach schádzali v predchádzajúcom režime (aby ho zosadili) a dnes sa tu stretávajú, aby zmenili súčasnú vládu. Ak vláda, alebo politik prekročí určitú morálnu líniu, musíme niečo urobiť, inak by sa situácia progresívne zhoršila a politici by uverili, že môžu všetko. Takže to je hlavný dôvod, prečo demonštrujeme.
To, že máme Zuzanu Čaputovú, progresívnu političku ako prezidentku, je čiastočne následok hnutia, ktoré vyrástlo z demonštrácií kvôli smrti investigatívneho novinára Jána Kuciaka a jeho partnerky Martiny Kušnírovej. No napriek tomu si myslím, že je niečo, čo toto hnutie, spoločne s opozíciou vynechalo, a to je skutočné ľavicové myslenie. Nepodarilo sa nám pretaviť tieto demonštrácie do šišieho sociálneho hnutia, takže veľká časť populácie, možno 50 %, sa nestotožňuje s protestami.
Hlasy ľudí, ktorí sú v náročnej situácii nie sú vypočuté. Často sme tak ďaleko od toho, čím si prechádzajú, že si ani nevieme predstaviť ťažkosti, s ktorými žijú. Delenie spoločnosti za posledných desať rokov narástlo. Nie som obhájca minulého režimu, ale rozhodne rozdiely medzi nižšou a vyššou triedou obyvateľstva narástli od konca socializmu. Minulý systém mal množstvo zásadných problémov, ale bola tu väčšia sociála rovnosť než v kapitalistických krajinách a tak v posledných dekádach nerovnosť rastie. Rozdiely medzi sociálnymi triedami ale rastú všade, takže nie je to iba problém postsocialistických krajín, je to celosvetový problém.
Z ekologického pohľadu minulý režim zlyhával. Ako štát máme dnes menšiu environmentálnu stopu ako predtým, napríklad čo sa týka emisií skleníkových plynov. Ale dôvodom nie je len technologická vyspelosť, ako napr. filtre na komínoch, ale najmä to, že ťažký priemysel v bývalom Československu po socializme skončil a prišli sme o továrne. Neznamená to ale, že konzumujeme menej, v skutočnosti konzumujeme viac, ale omnoho viac je produkované mimo nášho štátu. Takže tá ekologická stopa rastie niekde za hranicami.
Oto Hudec, 2019
Rozmýšľal som nad pohľadom Mayera Hillmana. Je to sociálny vedec a jeden z prvých, ktorí sa zaoberali riešeniami, prepájajúcimi životné prostredie a urbanizáciu. Dnes, takmer 90 ročný pán hovorí, že pri riešení klimatickej krízy neostáva už nádej. A že akceptácia toho, že nádej nemáme, je začiatok riešenia. Chápem to tak, že ak napríklad niekto má smrteľnú chorobu, prechádza si rôznymi fázami , až kým tá finálna je, že jediné, čo sa dá urobiť, je žiť naplno a vážiť si život a ľudí okolo seba. A väčšina aktivít, ktoré vychádzajú z tejto definície, sú jednoduché, a nepôsobujú ujmu životnému prostrediu. Takže popri mojom aktivizem za životné prostredie pracujem na tom, aby som sa tešil zo života, ktorý mám. Toto je skôr osobné, ale je to súčasť premeny, ktorá sa bude dotýkať každého.
2009
Mojich spomienok na bývalý režim nie je veľa. Mal som osem rokov, keď prišla zmena. Ešte si pamätám, ako som vyhral súťaž s maľbou Aurory, lode, ktorá začala revolúciu v Rusku. Pre mňa ako malé dieťa bolo radosťou maľovať loď, radi sme kreslili stroje a navyše táto loď bola vydávaná za mierovú. MIER NA ZEMI – to bola doležitá idea komunistickej propagandy.
Všetci moji spolužiaci chceli byť kozmonautami. Kozmonauti boli najväčší hrdinovia, ale ja som chcel byť maliar. Deti sa na základnej škole stávali pioniermi. Bol to veľký sen nosiť bielu košeľu a červenú šatku. Bolo to pre nás ako dostať cenu. Nikto ešte nerozumel, o čo ide. V čase pred revolúciou som sa stal iskričkou, čo bolo akési štádium prípravy na pioniera. Počas oslavy sme dostali čokoládové zákusky, takže na tú udalosť mám samé príjemné spomienky. Byť pionierom znamenalo pripravovať sa na úlohu správneho socialistického občana.
Ešte mám veľmi hmlistú spomienku na oslavu 1. mája. Sedel som na pleciach môjho otca a mával československou vlajkou smerom k dôležitým osobám sediacim na tribúne. Nemal som o nich veľmi jasnú predstavu, ale bolo vidieť, že sú dôležití, a preto im treba mávať. Ako deti sme mávali vlajkami radi. Potom sa režim zmenil a jediný, pre nás deti, viditeľný rozdiel bol v tom, že sme našu učiteľku začali volať “pani učiteľka” namiesto “súdružka učiteľka”.
Vo všeobecnosti sú ľudia dosť rozdelení, čo sa týka názoru na bývalý režim. Veľká skupina ľudí, najmä zo staršej generácie, verila v socializmus. Boli to oni, ktorí ten režim budovali. Mnohí z nich nezažili na sebe násilie a vyhovoval im komfort socializmu: zaručené zamestnanie, viac voľného času, sociálna a zdravotná starostlivosť zdarma, lacný tovar a lacná, dostupná a pochopiteľná kultúra. Ľudia nemuseli vyvíjať veľa úsilia na prežitie a na osobný rast, boli tu autority, ktoré mysleli za nich.
Ak by som mohol, urobil by som rozhovor s mojím dedkom, ktorý zomrel minulý december. Založil tri poľnohospodárske školy na Slovensku a pracoval ako učiteľ, riaditeľ školy a inšpektor. Bol pomerne dôležitou osobou v systéme a represie sa ho nedotkli. Predstavoval pre mňa ideálneho človeka. Jeho životnou filozofiou bolo neísť proti ľuďom a prinášať im dobrú náladu. Tak prežil tri či štyri odlišné politické systémy. Nesúhlasím úplne s jeho filozofiou, rád vyjadrujem svoj názor, hoci opačný voči vačšine, ale akceptujem jeho spôsob života.
Kto najviac kritizoval režim, boli intelektuáli. Nechceli iba žiť v danom čase, v danom svete, ale aj mu rozumieť. A tiež boli najviac poškodenou skupinou. Ak by som žil v ich čase, je možné, že by som bol jeden z nespokojných, pretože by som cítil tú neviditeľnú bariéru obmedzujúcu moju slobodu prejavu a pohybu.
Na internete som našiel niekoľko web stránok, ktoré predávajú alebo inak pracujú s objektami zo socializmu. Našiel som tam aj vyjadrenia surferov a mnohí z nich hovorili s nostalgiou. Zdalo sa, akoby sa tieto predmety stali súčasťou našej kolektívnej pamäte a majú bližšie k našemu detstvu a našim priateľom, k našim osobným skúsenostiam, než k samotnému režimu. Rozhodol som sa vytvoriť maľby týchto objektov v životnej veľkosti a nalepiť ich na múry verejných priestranstiev v slovenských mestách. Mojím zámerom nie je ani pridávať, ani uberať čokoľvek z našej pamäte, iba ukázať tieto objekty minulosti také, aké sú. Každý má už svoj úplný príbeh napísaný v sebe samom.
Jednu z malieb, Tatru 613-1 VB, prominentné policajné auto používané počas transportu politikov, som nalepil na stenu vedľa Nového mosta v Bratislave, jednej z najoslavovanejších a najnenávidenejších stavieb mesta. Z jedného pohľadu, toto auto s karosériou navrhnutou talianskou firmou predstavuje výkladnú skriňu československej techniky. Z druhého pohľadu farby a znak Verejnej bezpečnosti, polície socialistického režimu, môžu evokovať represiu.
Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine
2009
Mojich spomienok na bývalý režim nie je veľa. Mal som osem rokov, keď prišla zmena. Ešte si pamätám, ako som vyhral súťaž s maľbou Aurory, lode, ktorá začala revolúciu v Rusku. Pre mňa ako malé dieťa bolo radosťou maľovať loď, radi sme kreslili stroje a navyše táto loď bola vydávaná za mierovú. MIER NA ZEMI – to bola doležitá idea komunistickej propagandy.
Všetci moji spolužiaci chceli byť kozmonautami. Kozmonauti boli najväčší hrdinovia, ale ja som chcel byť maliar. Deti sa na základnej škole stávali pioniermi. Bol to veľký sen nosiť bielu košeľu a červenú šatku. Bolo to pre nás ako dostať cenu. Nikto ešte nerozumel, o čo ide. V čase pred revolúciou som sa stal iskričkou, čo bolo akési štádium prípravy na pioniera. Počas oslavy sme dostali čokoládové zákusky, takže na tú udalosť mám samé príjemné spomienky. Byť pionierom znamenalo pripravovať sa na úlohu správneho socialistického občana.
Oto Hudec, Tatra 613-1 VB, 300 x 160 cm, 2009
Ešte mám veľmi hmlistú spomienku na oslavu 1. mája. Sedel som na pleciach môjho otca a mával československou vlajkou smerom k dôležitým osobám sediacim na tribúne. Nemal som o nich veľmi jasnú predstavu, ale bolo vidieť, že sú dôležití, a preto im treba mávať. Ako deti sme mávali vlajkami radi. Potom sa režim zmenil a jediný, pre nás deti, viditeľný rozdiel bol v tom, že sme našu učiteľku začali volať “pani učiteľka” namiesto “súdružka učiteľka”.
Vo všeobecnosti sú ľudia dosť rozdelení, čo sa týka názoru na bývalý režim. Veľká skupina ľudí, najmä zo staršej generácie, verila v socializmus. Boli to oni, ktorí ten režim budovali. Mnohí z nich nezažili na sebe násilie a vyhovoval im komfort socializmu: zaručené zamestnanie, viac voľného času, sociálna a zdravotná starostlivosť zdarma, lacný tovar a lacná, dostupná a pochopiteľná kultúra. Ľudia nemuseli vyvíjať veľa úsilia na prežitie a na osobný rast, boli tu autority, ktoré mysleli za nich.
Ak by som mohol, urobil by som rozhovor s mojím dedkom, ktorý zomrel minulý december. Založil tri poľnohospodárske školy na Slovensku a pracoval ako učiteľ, riaditeľ školy a inšpektor. Bol pomerne dôležitou osobou v systéme a represie sa ho nedotkli. Predstavoval pre mňa ideálneho človeka. Jeho životnou filozofiou bolo neísť proti ľuďom a prinášať im dobrú náladu. Tak prežil tri či štyri odlišné politické systémy. Nesúhlasím úplne s jeho filozofiou, rád vyjadrujem svoj názor, hoci opačný voči vačšine, ale akceptujem jeho spôsob života.
Kto najviac kritizoval režim, boli intelektuáli. Nechceli iba žiť v danom čase, v danom svete, ale aj mu rozumieť. A tiež boli najviac poškodenou skupinou. Ak by som žil v ich čase, je možné, že by som bol jeden z nespokojných, pretože by som cítil tú neviditeľnú bariéru obmedzujúcu moju slobodu prejavu a pohybu.
Oto Hudec, Gagarin, 22 x 17 CM., 2009
Na internete som našiel niekoľko web stránok, ktoré predávajú alebo inak pracujú s objektami zo socializmu. Našiel som tam aj vyjadrenia surferov a mnohí z nich hovorili s nostalgiou. Zdalo sa, akoby sa tieto predmety stali súčasťou našej kolektívnej pamäte a majú bližšie k našemu detstvu a našim priateľom, k našim osobným skúsenostiam, než k samotnému režimu. Rozhodol som sa vytvoriť maľby týchto objektov v životnej veľkosti a nalepiť ich na múry verejných priestranstiev v slovenských mestách. Mojím zámerom nie je ani pridávať, ani uberať čokoľvek z našej pamäte, iba ukázať tieto objekty minulosti také, aké sú. Každý má už svoj úplný príbeh napísaný v sebe samom.
Jednu z malieb, Tatru 613-1 VB, prominentné policajné auto používané počas transportu politikov, som nalepil na stenu vedľa Nového mosta v Bratislave, jednej z najoslavovanejších a najnenávidenejších stavieb mesta. Z jedného pohľadu, toto auto s karosériou navrhnutou talianskou firmou predstavuje výkladnú skriňu československej techniky. Z druhého pohľadu farby a znak Verejnej bezpečnosti, polície socialistického režimu, môžu evokovať represiu.
Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine
Foto 2019: Lukáš Katriňak
Foto 2009: Janeil Engelstad