Neviem, akým smerom by išiel môj život, keby sa revolúcia neuskutočnila. Študoval som matematiku a ekonomiku a pracoval som ako programátor v továrni na vojenskú optiku. Aby ste mohli byť akceptovaný ako umelec, museli ste chodiť na vysokú školu výtvarného zamerania, a na takúto školu ste sa mohli dostať po straníckej linke, byť príbuzným oficiálnych umelcov, alebo byť talentované dieťa z robotníckeho prostredia, veľkú úlohu hrali známosti a korupcia. Už na gymnáziu (ja som študoval v r. 1977 - 81) v Prešove nás odhovárali od humanitného vzdelania s odôvodnením, že bude ťažké sa naň dostať. Ľudia si vyberali školy tak, aby vôbec študovali na vysokých školách, aby mali štatút vysokoškoláka, chlapci šli študovať aj preto, aby nešli na dva roky na povinnú vojenskú službu. Nemal som dôvod sa zaujímať o oficiálny edukačný proces, keďže umenie, ktoré sa na škole robilo nebolo to, ktoré som ja poznal ako súčasné umenie. Takže som pracoval a robil performance mimo oficiálneho systému. Tento priestor teraz nazývame "šedá zóna".

Od roku 1985 som robil existenciálne pohybové divadlo tela, ktoré vychádzalo z divadla Grotowského a Butó. Vychádzal som zo svojho vnútra a diváci na performanciách mali podobné politické myslenie ako ja. Performancie niesli ducha doby. Každé gesto malo význam, takmer vždy politický, každé gesto ruky! Na druhej strane som robil performance na tému "biela" ako symbolu ontologického princípu. Tieto performance boli o absolútnej slobode, Heavenizme*, duchovnosti a oslepujúcom svetle – symbole úteku z každodennosti.

Po revolúcii sa interpretácia gesta vytratila a „temnota“ predstavení  ako jazyka, ktorý sme v performance používali už nefungovala. Vtedy už diváci mali na sebe pestrofarebné oblečenie (biele ponožky a fialovú vetrovku). Pred revolúciou bola moja práca o poznaní, inteligencii a histórii. Po revolúcii som mal pocit, že všetko sa orientuje na budúcnosť, blahobyt, humor a menej už na hlbšie premýšľanie.

Koniec osemdesiatych a začiatok deväťdesiatych rokov sa podobal na roky šesťdesiate. Bol to zlatý vek pre súčasné slovenské umenie. Bolo to veľmi silné obdobie plné experimentovania, optimizmu a plných hľadísk. Ale to sa skončilo v roku 1992. Nový začiatok prichádza až po roku 2000. Podobne ako boli temným obdobím roky 1972 – 1977 – 1985, boli na Slovensku temným obdobím aj roky 1992 -1998. Pojem "Nežná Revolúcia" som prestal používať veľmi skoro, možno v roku 1991, keďže to nebola revolúcia. Boli to plynulé zmeny pod dohľadom ľudí z bývalého režimu, ktorí boli otvorení "západným myšlienkam" ako vízii raja, ale na pozadí pragmatizmu. Namiesto toho používam termín "zmeny po roku 1989".

Tieto zmeny mi priniesli nové možnosti a taktiež postupne zmenili moje myslenie ako umelca. V roku 1992 a neskôr som vložil veľa energie do vydávania prvého slovenského časopisu o súčasnom umení Profil, ktorý dával informácie o kultúrnom kontexte. Tiež som sa venoval rodovej problematike a robil som aktivistické umenie. V rokoch 1992 až 1998 som bol azda jediný umelec na Slovensku, ktorý robil protimečiarovské umelecké projekty: performance, akcie, intervencie vo verejnom priestore a pod., ktoré reflektovali politickú situáciu a ovzdušie spoločnosti v tom čase. 

Moja nová práca po roku 2000 zahŕňa projekt o podpisoch. Odtlačky našich prstov, očí a röntgény našich zubov budú našimi podpismi, ktoré nosia v sebe ďalšie súkromné informácie. S týmto konceptom by som chcel slobodne používať každú časť môjho tela a taktiež moje myšlienky, ktoré, keď sú vyjadrené, sú jedinečnou kombináciou slov vychádzajúce z mojej individuality – a sú mojím podpisom. Myslím si, že zmysel našich podpisov bude v budúcnosti viac determinovaný technológiou, a z tohto dôvodu je to tiež o politických a sociálnych systémoch. Moc potrebuje technológiu.

Ak ste počas socializmu chceli mať svoj vlastný svet, mohli ste ho mať vo svojom vnútri a v tomto vnútornom svete ste boli slobodní. Iba vo vonkajšom svete ste boli obmedzovaní a kontrolovaní. Teraz, aby mal niekto moc, nemusí nás kontrolovať vo všetkom, takže nás nechávajú relatívne "slobodnými". Už sa nezaujímam o veľkú politiku, pretože nemám možnosť ju zmeniť. Viem, že nemôžem zmeniť svet, takže robím zmeny s mojimi deťmi, mojimi študentami a veľmi malé, neviditeľné zmeny v bežnom živote.

*Slovo "Heavenizmus" je jednoslovný manifest Michala Murina z roku 1987

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine

Foto: Petyo Peter Drezik