Dominik: Zaujímam sa o to, aké to tu bolo pred revolúciou, pretože ma zaujíma história ako taká. A tiež preto, lebo doteraz každý na Slovensku bol istým spôsobom poznačený komunizmom, a tak by bolo hlúpe sa o to nestarať. To, čo viem, sa zakladá hlavne na skúsenostiach mojich rodičov.

V médiách je veľa novinárov, ktorí si myslia, že nad nimi je niekto a ten ich riadi. Je tu iba zopár novinárov, ktorí píšu pravdu bez toho, aby sa starali o to, čo im to prinesie. Iní napíšu len časť príbehu a nepovedia celú pravdu. Je to pochopiteľné, pretože vláda neposkytuje novinárom žiadnu ochranu. A veľa novinárov, ktorí by aj povedali pravdu, ju nepovedia, pretože ich šéf je spojený s politikmi alebo inými ľuďmi, ktorí nechcú, aby boli isté príbehy povedané.

Takže je dôležité čítať medzi riadkami a väčšina ľudí to nedokáže. Mnohí ľudia nevedia myslieť samostatne a čakajú na nejaký príkaz. Nie sú schopní robiť veci zo svojej vlastnej iniciatívy.

Marianna: Ja to vnímam tak, že za socializmu sme boli naozaj naučení čítať medzi riadkami, pretože sme nemali na výber. Ale nenaučili sme sa hovoriť pravdu z očí do očí a ľudia s tým majú stále problém. A vidím to aj na mladšej generácii. Majú problém byť navzájom úplne úprimní. Táto deformácia je pozostatkom zo socializmu.

Na Slovensku je veľa mladých, šikovných a chytrých ľudí. Keby sme nemali túto deformáciu, boli by sme ako krajina oveľa viac popredu.

Dominik: Dúfam, že toto sa v budúcnosti zmení. Môj otec zvykol hovoriť, že to potrvá okolo päťdesiat rokov. Takže ešte nám chýba tridsať.

Marianna: Som rada, že tu už nie je socializmus, pretože sme neboli naučení rozmýšľať. Teraz, napriek tomu, že veľa ľudí ešte stále nerozmýšľa, tá možnosť tu je.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine a slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Janeil Engelst