Ondrej: Zdá sa, že na druhej strane múru sa pestoval istý typ pohľadu na nás. Ten múr bol však vo vnútri. A ten múr, to rozhranie, prechádza teraz viac-menej každým z nás individuálne.

Katarína: Nie je možné porovnávať tento čas s tým predošlým. Je to čas, po ktorom sme túžili, otvorené hranice, všetky knihy, slobodná komunikácia, ale je potrebné pokračovať ďalej. 

Ondrej: Ľudia si predtým poubližovali. Navzájom na seba donášali. A potom sa vymyslela taká tá hrubá čiara. Ľudia majú krátku pamäť a zabudli na to, čo bolo. Ale ak sa ľudia neospravedlnia, nie sú schopní uvedomiť si, čo spôsobili, a ak nemajú vôľu, aby napravili a dali to do poriadku, tak hrozí taká recidíva návratu. Možnosť vytvárať a formovať samého seba je oveľa väčšia teraz, ako bola predtým. Máte možnosť si vybrať, kým chcete byť. 

Katarína: Očakávali sme viac pravdy, viac spravodlivosti a zodpovednosti. Pri moci je veľa tých istých ľudí ako v minulosti, a preto je tu nebezpečenstvo, že sa vrátime tam, kde sme boli predtým. Jedna z vecí, napríklad čo sa zlepšili, je, že je oveľa viac programov pre hendikepovaných ľudí. Sú tu špecializované chránené dielne, parkovacie miesta a taktiež architektúra sa projektuje tak, aby sa v priestore mohli pohybovať aj hendikepovaní ľudia. Ale stále je tu problém so zamestnaním. Títo ľudia nemajú možnosť sa zamestnať v takom rozsahu akoby bolo potrebné. Štát by mal poskytnúť viac pracovných príležitostí pre Rómov. S postihnutými a Rómami pracujem prostredníctvom mojej mimovládnej organizácie. Pred revolúciou museli ísť Rómovia povinne do práce. Teraz je v tomto štáte oveľa viac nezamestnaných z ich radov. Do komunity vstúpili drogy a prostitúcia. Z pohľadu štátu Rómovia predstavujú mnoho problémov, pretože žijú odlišným spôsobom a páchajú zločiny. My v mimovládnej organizácii hľadáme talenty a prezentujeme ich. Poukazujeme na ich pozitívne schopnosti. Naším cieľom je, dopomôcť tým, ktorí chcú k profesionálizácii ich talentu a tým motivovať ostatných k zmenám v podmienkach ich života.

Ondrej: Jazyk, ktorým hovorí dnešná mladá generácia, spovrchnel. Je to jazyk úteku. Pomaly sa stáva normálnym, že keď máte osemnásť rokov, tak idete do zahraničia. My sme v tomto veku mali okruh ľudí z umenia, psychológie, sociológie a filozofie. Stretávali sme sa a diskutovali sme. Toto sa teraz už veľmi nedeje. Možno preto, že ľudia sú spokojní s dnešným status quo. A ľudia z našej generácie sa tiež stretávajú menej, čo asi bude vekom.

Katarína: Ale cítim, a to je dobré, že je tu veľa nového umenia. Je tu veľa kontaktov medzi umelcami odtiaľto a zo sveta, v divadle, hudbe a výtvarnom umení. A ak porovnáte literatúru vtedy a teraz, mnohé je otvorené, aj to, čo kedysi nebolo možné vydať z oblasti vedy a náboženstva. A je úžasné, že si môžete otvoriť svoju vlastnú mimovládnu organizáciu a vlastný podnik. Je to finančne náročné, ale krásne.

Tento rozhovor sa uskutočnil v angličtine a slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Magda Stanová