V roku 1968 som žil a pracoval ako fotograf v Českej republike. Fotografoval som bulharské a východonemecké vojská, ktoré ako súčasť ruskej invázie vstupovali do krajiny. Potom som išiel do Prahy, kde som dokumentoval celú okupáciu. To bola moja prvá reportáž.

Dokumentoval som úplne všetko: útok na rozhlas, múzeá a ľudí na Václavskom námestí. V okolí hradu som sa stretol s vojakmi tvárou v tvár. Boli to mladí chlapci, mali 18-19 rokov. Nemali potuchy, prečo sú tu. Mal som so sebou tri fotoaparáty. Všetko sa dialo tak rýchlo, že som nemal čas myslieť na to, že je to nebezpečné. Vojaci mi zobrali jeden z fotoaparátov, otvorili ho a držali ho proti slnku, aby videli, čo na ňom je. Boli ako deti z dedín. Neskôr som fotografoval pohreb Jána Palacha, študenta, ktorý sa upálil na smrť na protest proti okupácii. Nevedel som, že ma tajná polícia sleduje. 

Kvôli týmto mojim aktivitám som potom už nemohol cestovať do zahraničia. Bol som nahnevaný, ale nedovolil som, aby toto zničilo môj život. S priateľkou sme sa odsťahovali do malej dediny blízko Žiliny, kde sme mali lekáreň (ona bola farmaceutička) a ja som tvoril. Táto dedina bola miestom stretnutia pre umelcov, ktorí boli proti režimu. Mali sme džezový festival. Keďže som nemohol cestovať, začal som fotografovať dedinčanov a ich zvyky. Nikdy pred tým som nemal chuť robiť niečo také. To, že som nemohol cestovať, ma prinútilo hrať sa na mojom vlastnom ihrisku.

V roku 1975 ma dali na dva dni do väzenia. Za ten čas tajná polícia prehľadala môj ateliér a zobrala všetky fotografie z roku 1968. Oficiálny dôvod bol, že nebolo vo všeobecnom záujme, aby sa tieto fotografie rozšírili po Československu. Z tohto obdobia mi ostala len jedna fotografia.

Po roku 1989 som dostal z Ústavu pamäti národa tisíce strán o mojom živote, ktoré zaznamenala tajná polícia. Nevedel som, že ma tak často sledovali. Z týchto dokumentov robím knihu. Je to môj denník o tom čase. Sú tam zaznamenané veci, na ktoré som zabudol. Môžete si predstaviť, koľko tajných policajtov mohlo vďaka mne mať prácu!

Zoznam ľudí, ktorí spolupracovali s režimom, bol vydaný v novinách. Niektorí z nich boli moji priatelia. Tí, ktorí spolupracovali s políciou boli kurvy. Mohli cestovať do zahraničia, pretože spolupracovali s políciou. Čo robili, bol typ prostitúcie.

Hlavná Odmena, 70 x 100, 1980 © Ivan Köhler

Môj život sa po roku 1989 až tak nezmenil. Najväčšou zmenou bolo, že som dostal pas.  Pred revolúciou som si zariadil živol tak, ako som ho chcel, a tak to robím aj teraz. Pristupujem ku všetkému pozitívne.

Tento rozhovor sa uskutočnil v slovenčine s pomocou prekladateľa

Foto: Janeil Engelstad