Po týchto vraždách prišlo na námestie okamžite demonštrovať takmer 25,000 ľudí. Demonštrácie sa uskutočnili v mestách po celej krajine a aj touto cestou sme hovorili, nie, my nie sme Rusko, nie sme Ukrajina. Je pozoruhodné, že všetky sa uskutočnili bez podpaľovania, násilia, rozbíjania okien a ničenia majetku – keď si porovnáte situáciu v iných krajinách ako UK alebo Francúzsko, tam demonštrácie končia krvavými bitkami. Tu si ľudia na konci zhromaždenia zaspievali hymnu a organizátor alebo organizátorka im poďakovali za účasť a požiadali o pokojný rozchod. O desať minút bolo námestie prázdne a ľudia po baroch diskutovali o tom, čo sa asi bude diať ďalej. Takže pre mňa z toho vznikol veľmi silný pocit nádeje, že toto zvládneme, pokiaľ polícia a systém spravodlivosti dokážu v sebe nájsť dostatok síl na to, aby zvrátili proces svojho vnútorného rozkladu.  

Keď sa premier Fico pokúsil obviniť Georga Sorosa z toho, že platí demonštrantov, ukázali sme, že s organizátormi nemáme žiadne prepojenie – ani organizačné a ani finančné. A keď neskôr organizátori demonštrácií vyzvali verejnosť, aby ich podporila, za dva týždne sa vyzbieralo 85,000 € väčšinou v malých 5 – 10 eurových príspevkoch. To nebol Soros, ale my, ľudia na Slovensku, ktorí vystúpili na obranu svojej krajiny.  

Po Jánovej vražde sme v Nadácii, ktorá je organizátorom každoročnej Novinárskej ceny, založili na jeho pamiatku Fond pre investigatívnu žurnalistiku. Požiadali sme jednotlivcov a firmy o príspevok do fondu a v krátkom čase sme získali takmer 100,000 € pre podporu investigatívnej práce novinárov.  

Za 30 rokov od Nežnej revolúcie sme prešli množstvom pozitívnych vývojových zmien. Ale napriek tomu sa najmä príslušníci staršej generácie cítia podvedení. Moja mama má 76 rokov a hoci v minulosti bola veľmi proti režimu, občas máva pocit, že niečo bolo lepšie. Bola lekárkou a zostal v nej pocit, že všetky reformy zdravotníctva stratili zo zreteľa pacienta a starostlivosť nahradilo zarábanie peňazí. 

V čase komunizmu sa ľudia mohli na svojho šéfa posťažovať straníckej bunke vo svojom závode  a tá takéto ponosy brala vážne. Bežný človek tak mal pocit, že sa ho má kto zastať a systém ho nejakým spôsobom chráni. Dnes majú mnohí pocit, že systém je tak rôznorodý a fragmentovaný, že s trápením niet za kým ísť. Majú pocit, že neexistuje žiadna sieť záchrany. A možno sa tak cítia aj niektorí mladí ľudia. Napríklad niekto, kto bol za socializmu baníkom alebo ocieliarom zarábal aj trikrát toľko, čo moja mama ako lekárka. Dnes je to moja mama, ktorá zarába viac. Predtým to bola robotnícka trieda, ktorá sa mala lepšie ako intelektuáli, dnes je to naopak a tak sa robotníci cítia podvedení.  

Vo všeobecnosti zostávam pri pohľade na budúcnosť optimistom. V Nadácii veľa pracujeme s deťmi a začínajú sa veľmi dobre organizovať okolo klimatickej zmeny a iných výziev. A vidím to aj na svojich deťoch, že rozmýšľajú o tom, ako ich spôsob života ovplyvňuje našu zem.  Sú nastupujúcou generáciou, ktorá bude meniť svet novými prístupmi a riešeniami k tomu, ako riadime spoločnosť a ovládame naše životné prostredie. Keď sa obzriem spätne na voľby v r. 2018, od Bratislavy po Košice si ľudia v mestách zvolili progresívnych primátorov a mestské zastupiteľstvá. Aj súčasná prezidentka Slovenska, Zuzana Čaputová bola zvolená bez volebných podvodov a dýk do chrbta. Ľudia zareagovali na pravdivosť a úprimnosť jej kampane a to bolo veľmi osviežujúce. Takže áno, tento vývoj mi dáva istú nádej.